Pavol Blažek - atletika

Športovať som začal v roku 1970 ako dvanásťročný. Do našej dediny Zeleneč pri Trnave prišiel učiť telesnú výchovu nový učiteľ, bývalý športovec - chodec Ľudovít Žambokréthy. Bol som šiestak a v máji sa mali uskutočniť v Borskom Mikuláši chodecké preteky. Učiteľ našu triedu zobral počas hodiny telesnej výchovy na futbalové ihrisko a dal nám zabehnúť tri kolá okolo futbalového ihriska. Kto splnil časový limit, mal po päťdennom tréningu absolvovať preteky v Borskom Mikuláši. Samozrejme, ja som sa do toho časového limitu nezmestil. Keď vysvetľoval vybratým chalanom pravidlá chôdze, stál som obďaleč a počúval. Potom som k nemu zašiel a poprosil, či by som aj ja mohol skúsiť chôdzu.

Prikývol, a tu sa začal môj život športovca.

Zúčastnil som sa štyroch olympijských hier, piatich majstrovstvách sveta, piatich majstrovstiev Európy a deviatich svetových pohárov. Získal som titul Majstra Európy v chôdzi na 20km v Splite v roku 1990. 

Nechcem však o tomto písať.

 V roku 1980 sa mi narodila dcéra Zuzana. Už ako osemročná sa zúčastnila chodeckých pretekoch, samozrejme že v Borskom Mikuláši. Jej športovanie som bral ako vyplnenie voľného času. Mohla ísť na štadión, s partiou si zatrénovať a potom pekne doma sedieť a učiť sa do školy.

V roku 1996 som sa zúčastnil na svojich posledných olympijských hrách v Atlante. Preteky sa mi nevydarili a vo svojich 38 rokoch som ukončil športovú kariéru. V tom roku Zuzana získala ako šestnásťročná víťazstvo na dorasteneckých majstrovstvách Slovenska. Keď som prišiel z poslednej olympiády, doniesol som množstvo fotografii, no jednu fotografiu si Zuzka zobrala. Bolo tam „See You in Sydney in 2000!“.

Prešli štyri roky a Zuzana túto fotografiu mala stále v tréningovom denníku. V ďalších rokoch sa zúčastnila juniorských majstrovstiev sveta a Európy. Prišiel rok 2000 a v máji sa v nemeckom Eisenhüttenstade uskutočnil Európsky pohár v chôdzi. Na tieto preteky sa nominovala a  splnila olympijský limit na 20 km v chôdzi. Splnil sa jej olympijský sen.

Toto pokladám za svoju najkrajšiu spomienku k úspešnej olympijskej účasti rodu „Blažekových“. To sa mi počas svojej športovej kariére ani nesnívalo.