SLOVENSKÁ ASOCIÁCIA ŠPORTU NA ŠKOLÁCH - člen medzinárodnej organizácie školského športu - ISF

Eva Glesková - atletika

Gleskova

 

 

 

Počas mojej športovej kariéry som sa zúčastnila troch olympiád. Účasť na každej z nich bola pre mňa jedinečná.

Olympijské hry (OH) sa ma prvýkrát dotkli v roku 1960. Vilma Rudolphová, americká šprintérka, získala na OH v Ríme tri zlaté medaily. Viac ako jej dekorovanie mňa, vtedy nádejnú slovenskú atlétku, zaujal jej estetický spôsob behu, gazelí krok a rýchlosť.

Dlho som nosila pri legitimácii na mestskú hromadnú dopravu jej čarovnú fotografiu s tromi medailami na krku a hovorila, že by som raz chcela behať ako ona.

OH v Tokiu 1964 som prežívala naživo a užila som si ich naplno tak, ako sa počas mojej mladosti hry prezentovali. Stretnutie najlepších športovcov sveta, úžasné zápolenia, úžasné výkony, úžasná atmosféra. To všetko v modernom megameste s pozornými hostiteľmi, milými ľuďmi, na nových moderných športoviskách.

Moje vystúpenie bolo dobré - semifinále v behoch na 100 m a 200 m. Som realista, nešportovala som v profesionálnych podmienkach, študovala som na vysokej škole, urobila som všetko, čo bolo v mojich silách.

OH v Mexiku 1968 boli pestrofarebné a prebiehali v nádhernom exotickom prostredí. Politika nehrala na OH prvé husle ani v tomto nepokojnom roku, ale privítanie československých športovcov na slávnostnom otvorení hier na Estadio  Olimpico bolo spontánne, empatické  a pamätné.

Čas pokročil, bola som už zrelá atlétka aj výkonmi. Vo štvrťfinále na 100 m som utvorila nový československý rekord, tento výkon je dodnes národným slovenským rekordom a to je už v roku 2011, keď píšem tieto vety, 43 rokov. Ale doma, v Brne, som pol roka pred OH tiež zabehla nový rekord časom 11,3 s. Spomínam to preto, že čas z Mexika nebol len produktom nadmorskej výšky. 

Posledným rokom mojej športovej kariéry bol plánovane rok 1972, zabehla som v ňom  100 m za 11 sekúnd a vyrovnala svetový rekord. Behala som počas celej sezóny výborné časy na 100 m, na 200 m som vytvorila nový rekord republiky a mala šancu získať jednu z olympijských medailí. 

Olympiáda v Mníchove 1972  bola na vysokej organizačnej úrovni, taktiež ubytovanie a stravovanie športovcov v peknej olympijskej dedine. Záujem divákov o súťaže a výkony bol veľký. 

Vnímala som krajinu hostiteľov OH ako ekonomickú veľmoc Európy a sveta a s veľkou ľútosťou som prežívala tragédiu teroristického útoku na nevinných športovcov.

V semifinálovom behu na 100 m som sa zranila, vo veľkej rýchlosti, resp. zotrvačnosťou som dobehla do cieľa, tretia v poradí, a postúpila do finále. Zranenie bolo vážne a značne bolestivé, bola to moja osobná športová tragédia. Cítila som sa strašne, ťažko sa mi o tom aj píše. V nešťastnom rozpoložení mi napadlo, že musím bojovať ďalej. Nemôžem nenastúpiť v olympijskom finále, keď som si miesto v ňom čestne vybojovala. Bolesť a smútok nemôžu „prehlušiť“ môj finálový beh a pos-ledné atletické vystúpenie v mojom živote si nebudem pamätať ako tragédiu, ale ako úspech. 

Lekári mi pomohli, dobehla som do cieľa olym-pijského finálového behu na ôsmom mieste, to dodnes považujem za úspech a dôstojné ukončenie mojej dvanásťročnej amatérskej atletickej kariéry.

Eva Glesková  v. r.

Bratislava marec 2011