Jozef Krnáč - džudo

Historické umiestnenie Bratislavský rodák prelomil smolu zo zraneniami a vybojoval pre Slovensko historicky prvú olympijskú striebornú medailu na LOH v Aténach. Bratislavčan Jozef Krnáč, potvrdil na aténskej žinenke, že patrí medzi výrazné osobnosti slovenského džuda. 

Hoci boj o zlato s Japoncom Učišibom prehral, zisk olympijského striebra je senzačným výsledkom. V džudistickej hale Ano Läossia postupne zdolal za 93 sekúnd Alassaneho z Nigeru, v druhom Španiela Peňasa za 77 sekúnd, vo štvrťfinále Alžírčana Meridju (79 s), majstra Afriky a v semifinále bronzového z OH 2000 Kubánca Arencibiu, ktorého zložil na ippon. Zverenec Rastislava Mezovského už po ňom dvíhal od radosti ruky nad hlavu a z hrdla sa mu dral víťazný výkrik. Vedel, že má minimálne striebro - naše prvé džudistické. Pre slovenské farby to v tej chvíli bola deviata medaila v samostatnej ére, piata strieborná.

Juniorský majster sveta i Európy nemal pred najväčším športový dňom v živote žiadne veľké sny. "Pri prebúdzaní som si vychutnával fakt, že môj Zolo (spolubývajúci džudista Pálkovács) konečne nechrápal. Mal chytené mandle, takže ho predtým bolo dosť počuť. Počas trojhodinovej prestávky pred popoludňajším programom som ostal v hale a polihoval na žinenke. V spoločnosti sparinga Libora Pulza sa nedá myslieť na normálne veci, dokonca ani na baby.

"Medaila! Je to super. Už viem, čo urobím s miliónovou prémiou. Kúpim záhradu, kamaráti dobre vedia. Medailu venujem mame, otcovi, frajerke a všetkým sparingom, čo sa som mnou roky otĺkali na žinenke. Vďaka patrí kamarátom volejbalistom," povedal študent piateho ročníka fakulty telesnej výchovy. "Hlavné bolo nepripúšťať si, že ide o olympiádu. Išiel som od zápasu k zápasu, že nemám čo stratiť. Po dlhom čase som trénoval celú sezónu bez vážnejších zranení, čo je u mňa menší zázrak. Do finále proti Japoncovi som už však nastúpil v istej vnútornej eufórii, že medailu mám istú. Hovoril som si, že ja môžem a on musí. Bol favoritom z krajiny, ktorá vymyslela džudo a deti sa ho povinne učia v školách. No hlavne, bol lepší.“

"Keď má Jozef deň, valcuje všetko. Taký mal na jar na turnaji v Prahe, kde vyhral, a presne do takého sa zobudil aj v Aténach. Zdolával súpera za súperom, v semifinále dokonca aj Kubánca, nad ktorým predtým nikdy nezvíťazil," tešil sa tréner Rasťo Mezovský. "Len škoda, že viac nepotrápil toho Japonca. Tí v džude odjakživa dominovali a dominujú, ale Učišiba nebol nezdolateľný. Dodo mal životnú šancu. Japonec musel, Dodo vo finále mohol. Zo začiatku išiel do útoku, ale vzápätí Japonec použil tú istú techniku a položil ho. Bolo to - kto z koho, ale aj tak sa radujeme. Japonci majú totiž toľko džudistov, čo my všetkých športovcov dohromady. Žiadne šampanské nemám prichystané. Nezvykneme tak. Pekne sa počúva všetko o výnimočnosti tejto chvíle. Pochybujem však, že podmienky pre náš šport sa vďaka Dodovej medaile zásadne zmenia.“

Po chvíli sa cez zábradlie nahol i otec Jozef starší a so synom si na diaľku vymenil niekoľko slov a ešte "výrečnejších" pohľadov. Ich význam potvrdil hrdý otec i o pár minút neskôr, keď na Dodovu hlavu položili vavrínový veniec a na krk zavesili cenný kov. S emóciami sa snažil síce statočne bojovať a chlapské slzy šťastia rýchlo schoval do vreckovky, dojatie však zakryť nedokázal. "Bolo to perfektné. Verili sme mu, že vyhrá a aj preto sme prišli. Neviem, čo k tomu mám viac dodať, bol som strašne šťastný. Toto je najväčšia radosť v mojom živote, na toto som čakal v podstate odkedy sa narodil. Väčšiu radosť si človek asi nevie ani predstaviť ako medailu z olympiády," delil sa o bezprostredné dojmy otec v poradí 67. olympijského medailistu zo Slovenska.