Ján Zachara - box

Mal som 13 rokov, malý, tučný, nesebavedomý, preto som začal s kulturistikou. Skúšal som veľa športov ako  plávanie, futbal, či hokej, ale v ničom z týchto aktivít som nevynikal. Chcel som byť v niečom dobrý, vynikať spomedzi ostatných ako každý z nás. Jedného dňa mi môj otec položil otázku: „Čomu by si sa chcel v budúcnosti venovať? Čo by ťa napĺňalo?“Ako každý chalan som chcel byť veľký, silný, zaujať okolie. Odpovedal som: ,,vzpieračom.“ V tej dobe neexistovali žiadne fitnes centrá, a preto sa môj otec chytil príležitosti a nakúpil mi činky. Začal som vo svojej detskej izbe cvičiť. Na mojich začiatkoch sa teraz len pousmejem, pretože som si vymýšľal rôzne cviky, ale v blízkej dobe som sa dostal ku strýkovi, ktorý sa venoval silovému trojboju. Tak som sa prvýkrát  cez prázdniny dostal do  posilňovne a naučil sa správne cvičiť. Tu som prišiel do styku aj s rôznymi kulturistickými časopismi, kde som objavil známych kulturistov  z Trnavy ako Ing. arch. Peter Uríček a Anton Holíč. Týmto som pocítil veľkú motiváciu a rozhodol sa ísť pozrieť na súťaž v Trnave. Bol som očarený, pretože tu bolo mnoho kulturistov a túžil som takto vyzerať. O mesiac neskôr Ing. arch. Peter Uríček , tréner dodnes fungujúceho oddielu Fortuna Trnava, robil výberové konkurzné konanie. Hľadal mladé talenty pre kultu-ristiku. Prišiel som, bolo nás asi 10, z toho dvaja chalani boli vo veľmi dobrej forme. Stáli sme tam všetci v plavkách, pred nami výberová komisia, ktorá sa rozhoduje vybrať spomedzi nás troch chalanov, vhod-ných pre tento šport. Kapacita posilňovne bola príliš malá , preto len traja z nás mohli mať to šťastie byť vybraní. Komisia sa rozhodla pre dvoch dobre vyzerajúcich chalanov a mňa. Peter Uríček poznamenal: ,,zoberme tú malú guľôčku niečo z nej možno bude.“Týmto sa zmenil môj život, chcel som napredovať, poháňala ma sila stať sa niekým a niečím. Dokázať , že som tým najlepším, predovšetkým pre seba samého.  Mojim trénerom sa stal Peter Uríček a po roku a pol tvrdého trénovania ako jediný z našej partie dorastencov som postúpil na majstrovstvá Československej Socialistickej Republiky. Po ďalšom roku trénovania ako junior som získal 2. miesto na týchto majstrovstvách a stal som sa členom širšieho juniorského reprezentačného kádra pod vedením P. Stacha. Môj sen sa naplnil v roku 1992 , kedy som zvíťazil a  stal som sa majstrom. Bol som najlepší , nie len pre ostatných ale i pre seba , dokázal som to, po čom som túžil. Preto som presvedčený, že nikdy sa nemôžeme báť a musíme si ísť tvrdo za svojím cieľom. Každá cesta je dlhá a kľukatá, ale čím viac si prejdeme prekážkami a úskaliami, tým sme skúsenejší a vytrvalejší. Treba k tomu veľa sebazaprenia. Týmto by som chcel motivovať aj ostatných. Ak niečo chcete, začnite ihneď a neváhajte.