SLOVENSKÁ ASOCIÁCIA ŠPORTU NA ŠKOLÁCH - občianske združenie

KVALIFIKÁCIA o postup na Medzinárodné školské majstrovstvá ISF v CEZPOĽNOM BEHU sa uskutoční 15. marec 2022, LÁTKY.
Školy, ktoré sa prihlásili aj tie, ktoré to ešte nestihli môžu prihlášky zasielať do 10.3.2022.
Školské 6 členné družstvá chlapcov a 6 členné družstvá dievčat narodení v rokocj 2004-2005-2006.

 

SLOVENSKO budú repzerentovať tí najlepší od 22.4.-27.4.2022 na Štrbskom Plese, kde prebehne svetový šampionár ISF v cezpoľnom behu pod taktovkou Slovenskej asociácie športu na školách a Medzinárodnej federácie školského športu.
 
VÝHERCOVIA 1. kola
1. Barbora - Evanjelické gymnázium J. A. Komenského, Košice
2. Miroslav - SOŠ Nováky, Nováky
3. Klára - Jana Belková, Gymnázium,Turzovka
4. Matúš - SOS polytechnická Jana Antonína Baťu, Svit
5. Ján - Gymnázium P.Horova, Michalovce
6. Katarína - ZŠ Školská Lazany
7. Šimon - ZŠ Krosnianska 4, Košice
8. Timea ZŠ, Ing. O. Kožucha 11, Spišská Nová Ves
9. Aneta - ZŠ s MŠ Školská 292/7, Bojnice
10. Pavol - ZŠ T. J. Moussona 4, Michalovce
BLAHOŽELÁME!stiahnuť
 
 
OTÁZKA 2.kola nájdete - https://sass.sk/velky-olympijsky-kviz
 

 Alenka Bukovacová: "Najdôležitejšie je, aby si sa v každej chvíli snažil danú úlohu vyriešiť ako najlepšie vieš. Nie je dôležitý dnešný výsledok, ale tvoja snaha".........a ešte veľa iného v rozhovore so športovkyňou, učiteľkou, mamou i trénerkou. 

 

  1. Vieme, že šport Vás oslovil už od školských čias. Aké boli Vaše športové začiatky?

No moje začiatky nevyzerali práve ružovo... v prvej triede na základnej škole ma z krúžku gymnastiky vyhodila trénerka po 2-týždňovej chorobe, keď som na prvom tréningu nespravila šnúru kvôli stuhnutosti svalov... vtedy som sa zaprisahala, že žiaden šport robiť nebudem.

Časom ma starší brat „vyhecoval“ a začala som sa po jeho vzore venovať džudu. To som nepokladala za šport, ale za bojové umenie, takže som bola ochotná prijať myšlienku, že ma niekto cudzí bude hodnotiť...Tu bol naopak tréner mojím vzorom a vo mne vznikla túžba byť niekedy dobrou trénerkou.

Po vážnom zranení v 8.triede som po dvoch operáciách lakťa musela s týmto umením skončiť. Naučená na plánované využitie voľného času som zrazu bola “unudenená“ a nespokojná so všetkým.

Tu zaúradovala náhoda, môj otec sa stretol so svojím známym p. Janom Mižúrom, ktorý mi odporučil vyskúšať orientačný beh - veď tam lakeť až tak veľmi nepotrebujem...

  1. Šport Vás určite veľa naučil. Čo bolo to, čo pre Vás bolo to najcennejšie?

Keď niečo chceš dosiahnuť, musíš veľmi jasne ísť za svojím cieľom – určiť si priority a aktivity, ktoré ťa neposunú bližšie k cieľu prosto treba oželieť.

Jasné, že v mládežníckom veku to človiečik nevie presne odhadnúť a je prirodzené, že má vyskúšať všeličo. Je dobré, keď sám zistí, že piatková diskotéka so spolužiakmi bola fajn, ale ak je v sobotu po pretekoch smutný zo svojho výkonu, mal by to najbližší piatok prehodnotiť.

No a veľa krát overená pravda - možno aj odkaz pre mladých športovcov: takmer vždy sa zraníš pri skúšaní iných športov. To znamená, že poriadne nevieš techniku a teda zlý doskok, nenaučený pohyb a si odpísaný zo svojich top aktivít na dobu liečenia. Neznamená to, že nemáš skúšať nič iné, ale treba pozerať na to, čo chcem dosiahnuť najbližšie dni a teda nie je vhodné 2 týždne pred ME skúšať nový skateboard pre napr. plavca alebo bežca...

A na zhrnutie to najdôležitejšie: „Trpezlivosť ruže prináša“.

  1. Šport patrí teda do Vášho života a naučili ste športovať celú rodinu. Ako sa stalo, že orientačnému behu „prepadla“ celá Bukovácovská family?

Udalosti sa v živote nedejú náhodou. Na začiatku samozrejme nejaká náhoda byť môže, ale úspech nie je náhoda.

Po pár rokoch „zatvorenia v telocvični“ pri džude som zrazu našla úžasný pocit voľnosti v prírode popri orientačnom behu. Hneď by bolo jasné, že pohyb spojený s použitím rozumu pri práci s mapou je to „pravé orechové“ pre mňa. Hromada kamarátov a super zážitky z tréningov, cestovania a sústredení zrazu veľmi jasne dali cieľ mojej budúcnosti: toto ma baví a to chcem robiť cez voľný čas. Bolo len prirodzeným pokračovaním, že životného partnera som našla v skupine ľudí, s ktorými som trávila všetok voľný čas.

Môj manžel Maroš sa venoval orientačnému behu skôr ako ja. Ja som sa postupne prepracovala popri mojej pretekárskej činnosti aj do role trénerky a nejako sa tie deti na mňa „lepili“. Bolo celkom normálne, že na moje tréningy začal chodiť Marošov mladší brat Pavol a aj môj mladší brat Vlado. Pre orientačný beh je typické trénovanie orientácie v skupinách a tak bola okolo nás vždy veselá skupina.

Prvorodený syn bol prirodzene stále s nami, pretože sme ho nechceli „odkladať“ k rodičom a obaja sme boli aktívni pretekári. S druhým synom začala byť rodinná organizácia ťažšia, ale kde je vôľa, tam je cesta.

S nástupom staršieho syna do školy sme zistili, že v našom okolí nie je žiadna tréningová skupina detí. Keďže sa nám obom zdalo, že nejaký talent tam je, uchopili sme výzvu do vlastných rúk, založili krúžok na škole a zrazu sme nemali len dvoch synov, ale k tomu aj 27 „krúžkarskych“ detí.

Ako pri všetkom, mnohé deti len skúšali, niektorým sa orientačný beh veľmi zapáčil. V dnešnej dobe  šport nie je len o talentovaných deťoch, ale hlavne o ochote rodičov pomáhať dieťaťu – robiť šoféra, finančne dotovať a hlavne psychicky dieťa podporovať.

Pri množstve ponúkaných aktivít a snahe rodičov o inteligentné dieťa, ktoré vie všetko, ale nič poriadne, sú dnes deti vo veľmi ťažkej situácii.  

Áno, nemáme štandardný rodinný život, nie sme „tabuľkový“ ľudia, ale máme pocit, že sme šťastní.    

  1. Je úžasné sledovať Vás i manžela ako odovzdávate skúsenosti i čas nielen svojim deťom, ale i mládeži, sledovať úspechy Vašich detí. V čom vidíte prínos , keď športuje celá rodina?

Je ľahké nastaviť víkendový jedálniček pre všetkých s rovnakým cieľom a tak isto to platí aj v týždni. Je ľahké, že obe deti majú v rovnaký čas a na rovnakom mieste tréning spolu s mamou alebo otcom alebo oboma. Potom je čas, keď prídeme domov a všetci v rovnakom čase pracujú – deti úlohy, jeden rodič chystá ďalší tréning (v orientačnom behu je časovo náročná príprava technických tréningov), druhý rodič varí, pomáha s úlohami... a potom všetci spolu do záhrady čosi porobiť.

Znie to romanticky, ale za týmito slovami je kus odriekania. Všetko treba mať načasované a chce to dosť disciplíny od všetkých. Niektoré aktivity sa mi úplne vytratili zo života (sama si ani neviem zapnúť televízorJ).

Našťastie mám takého šikovného manžela, že ma dokáže doma vo všetkom zastúpiť (navarí, napečie, operie), z druhej strany, keď je on pracovne viac dní mimo domu, ja zvládam moje normálne zamestnanie, všetko okolo tréningov, domácnosti aj detí.  

  1. Vaše odporúčanie pre všetkých mladých športovcov a ich rodičov?

Nájsť šport, ktorý dieťa baví. Rodič ale nemôže žiť v svojej ideálnej predstave a trvať na tom, že dieťa je jeho verná kópia a čo sa nepodarilo rodičovi, dieťa MUSÍ dosiahnuť. Dieťa, tak ako dospelí, má právo meniť svoj názor a rodič mu má ukázať smer, nie nutne vybrať „tú“ správne cestu. 

Pre správny telesný vývoj je nutné, aby dieťa „rástlo“ s viacerými športami, ktoré sa vhodne dopĺňajú. Hlavne vo veku do 12 rokov (s výnimkami niektorých špeciálnych športov - napr. gymnastika) by dieťa malo vyskúšať aspoň dva športy.

V závislosti od športu by rodič na základe dohody s trénerom mali pomôcť nájsť ten správny čas pre začiatok  „vážnej práce“.

Treba si tiež uvedomiť, v čom chcem dieťaťu pomôcť – chcem mu pomôcť aby bol majster sveta, aby šiel na olympiádu, aby zarábal v športe obrovské peniaze?

Alebo chceme, aby prežil šťastné detstvo a mal plnohodnotné vzdelanie a popri tom športoval na oblastnej alebo slovenskej úrovni?

Alebo chcem aby bol majster sveta a mal šťastné detstvo zároveň?

Alebo skúsime a uvidíme?   

Na tieto otázky by mal vedieť rodič odpovedať pri usmernení svojej  ratolesti už pri výbere športu.

Šikovné dieťa (a ja myslím, že na Slovensku je ich ozaj véééľmi veľa) má už svoj „zdravý“ názor pomerne skoro.

Deti nie sú menej múdre ako dospelí, majú len menej skúseností.

Tu je úloha rodiča: bez klamania si priznať, koľko času a podpory chcem ja ako rodič venovať športu môjho dieťaťa: budem súkromný šofér s otvoreným kontom a víkendami určenými pre šport môjho dieťaťa?

Veľa krát si deti vysnívajú sen o olympijskej medaile a časom sa tento plán rozpadne nie kvôli talentu, ale kvôli “okolnostiam“. Mnohé deti toto zlomilo  a už nikdy nehľadali iný šport a to je veľká škoda.

Aj tu by mal rodič trošku analyzovať dopredu a odhadnúť možnosti. Možno v menej finančne náročnom športe by dieťa bolo ozaj šťastné a dosiahlo krásne úspechy.

Rodič má pomáhať, nie rozkazovať a ja mám najradšej rodičov, ktorý ochotne pomáhajú trénerom, ale nemiešajú sa do odborností a hlavne je veľmi dôležité, aby mali dôveru  k svojmu dieťaťu aj k trénerovi.

Deťom by som odkázala, aby vedeli, že:

Najdôležitejšie je, aby si sa v každej chvíli snažil danú úlohu vyriešiť ako najlepšie vieš. Nie je dôležitý dnešný výsledok, ale tvoja snaha. 

Posledným krokom dnešného tréningu začína ten zajtrajší (nepodceňovať regeneráciu, stravu, dostatok spánku)

Sláva-poľná tráva“. Dnes si majster, bez tréningu zajtra nič.

A hlavne: zdravie je to najdôležitejšie, čo máte. Počúvajte trénera, aby vám vydržalo čo najdlhšie!

 

 

ĎAKUJEME Alenke Bukovacovej za milý rozhovor a želáme veľa energie do ďalšej práce s deťmi a mládežou.

 

bukovacovci fototim OB