Moja najkrajšia spomienka

Odpoveď nášho úspešného olympionika z Turína Mareka Matiašku. Teší nás, že tento skromný športovec prijal patronát nad jedným zo športov kalendára školských športových súťaží – letný biatlon. A tu je jeho odpoveď


„Nájsť môj najzaujímavejší moment alebo chvíľu v biatlonovej kariére sa mi ani po troch dňoch premýšľania nepodarilo celkom presne určiť. Je toho veľmi veľa za tých 10 rokov čo som vo svetovom biatlone. A vybrať niečo naj je dosť ťažké. Ale ak to rozdelím do oblastí tak na prvé miesto by som dal kamarátov a priateľstvá, ktoré fungujú celý ten čas aj napriek tomu, že sa niekdajší tím už dávno rozpadol. Ale to, že sme boli tím ostane asi navždy v nás. Spolu sme prežívali radosť ako súkromnú tak aj športovú ale aj neúspech. Na druhé miesto postavím biatlon ako šport. Je to podľa mňa najkrajší a najzaujímavejší zimný šport. Spája v sebe veľa sebazaprenia, stresu, nervov ale aj radosti. Samozrejme tej radosti nie je tak veľa ako toho všetkého okolo.Ale práve vtedy, keď sa mi po všetkých prekonaných prekážkach podarí úspech chutí viac. To považujem za najväčšiu motiváciu pre mňa. Samozrejme sem patrí môj najväčší úspech kariéry piate miesto na ZOH v Torine. Ako sa už písalo, ten deň sa pre mňa nezačal vôbec dobre. Zle som spal, náročnosť trate mi vôbec nesedela, najradšej by som v ten deň nebežal. Vôbec som sa necítil dobre. Na tribúne sedela moja priateľka, rodičia a ďalší - bol som s toho dosť nervózny. Nie s toho, že tam boli, ale s toho, že prešli kus cesty aby nás aj s bratom videli a ja som sa vôbec necítil na super výkon. Na trati po pár metroch som ale pochopil, že dnes je práve ten deň kedy sa musím prekonať. Začal som si veriť. Kvalitne pripravené lyže ma v tom podporili a keď som k tomu pridal dobrú streľbu išlo to samo. Aj keď posledné kilometre na trati dosť boleli išiel som naplno. Mal som už na trati super pocit práve s toho čo som písal pred pár riadkami. Stálo to za všetkú tú námahu, čas, bolesť v tréningu a veľa odriekania. Ako prechádzali cieľom najlepší biatlonisti sveta sa ten pocit znásoboval. Bol to určite najkrajší moment v kariére. Keď si pretekár prečíta svoje meno vo výsledkovej listine na piatom mieste na ZOH. Stojí to za to.“

      V stredu 12. októbra 2005 urobili slovenskí futbalisti na Tehelnom poli v Bratislave rozhodujúci krok do baráže o účasť na Majstrovstvách sveta 2006  v Nemecku. V poslednom zápase kvalifikačnej skupiny im stačila s Ruskom na postup akákoľvek remíza. Stretnutie sa skončilo bez gólov a z postupu sa tešili Slováci. K najmladším hráčom výberu trénera Dušana Galisa bol v tomto rozhodujúcom zápase 21-ročný

 Filip Hološko. 

      S futbalom začínal ako 6-ročný v Piešťanoch u trénera Tibora Jančoviča, ktorého neskôr vystriedal Michal Konček. Zo začiatku medzi rovesníkmi síce zvlášť nevynikal, no o niekoľko rokov to už bolo čosi iné. Jeho talent a predovšetkým dravosť ( neraz sa hovorilo o drzosti – prirodzene futbalovej ) si všimli v meste Matúša Čáka, kam prestúpil ako 14-ročný. V Trenčíne prišiel aj prvý väčší úspech, keď v kategórií mladšieho dorastu bol členom družstva, ktoré získalo titul majstra Slovenska. Medzi jeho spoluhráčmi bol vtedy aj Martin  Škrteľ, s ktorým o niekoľko rokov neskôr obliekol reprezentačný dres Slovenska. Ešte predtým však prešiel viacerými mládežníckymi výbermi – od „ 16- ky “ až po reprezentačnú  „ 21 –ku “. V čase nášho stretnutia obliekal futbalový dres v českom Liberci. Práve trávil niekoľko dní voľna v rodičovskom dome vo Veľkom Orvišti neďaleko  Piešťan. Balkón ich obývačky je otočený priamo na futbalové ihrisko miestneho Slovana a Filip z neho sledoval nevšedný súboj početného  pelotónu exekútorov pokutových kopov PENALTOVÉHO FESTVALU. Bojovalo sa o  postup na školské majstrovstvá Slovenska v rámci ŠKOLSKÝCH  DNÍ ŠPORTU 2005. Po skončení súťaže prijal pozvanie organizátorov a zbehol na zelený trávnik Nasledovala improvizovaná autogramiáda s neformálnou besedou. Otázky sa len tak hrnuli a nechýbala medzi nimi ani tá naša, týkajúca sa  

jeho ( doteraz ) najkrajšej spomienky .  

             „ Jednoznačne najradšej spomínam na premiérový zápas v reprezentácii. Aj napriek tomu, že išlo „len“ o priateľské stretnutie ! Náš súper totiž nebol nik iný, ako vicemajster sveta – Nemecko.  Darilo sa nám a skvelý tím doslova nabitý hviezdami sme zatlačili do defenzívy. Aj ja som mal svoj deň. Vydarila sa mi akcia a po mojej prihrávke nasledovala penalta – Karhan nezaváhal!“ – odpovedá Filip Hološko

 A čo o ňom hovorí jeho bývalý učiteľ Igor Číž ( ZŠ Piešťany, Holubyho)?

             „ Rád si na neho spomínam – a nie len preto, že je v reprezentácii. Pamätám si na neho, ako na živého chlapca, ktorý bol vždy tam, kde sa niečo dialo. Patril medzi veľmi dobrých žiakov, no v telocviku nemal konkurenciu. Reprezentoval školu takmer vo všetkých športoch. Som presvedčený, že keby sa rozhodol pre hociktorý z nich, určite by to aj v ňom dotiahol do reprezentácie. Doteraz je napríklad držiteľom  viacerých školských rekordov v atletike. 

MOJA NAJKRAJŠIA SPOMIENKA ?

„No predsa gól Španielom!
Bolo trošku popršané a lopta dostala sklz. Santamariovi pred stredovou čiarou odskočila a keď sa otočil, už som mal trojmetrový náskok. Ako som sa blížil k šestnástke, brankár Sedrun, dvojmetrový chlap, trochu povybehol, no hneď sa vrátil. Naznačil som strelu, on sa hodil a vzápätí som ho možno o dvadsať centimetrov prehodil“.
Takto opisuje svoj zážitok JOZEF ŠTIBRÁNYI, zážitok totožný s odpoveďou na otázku, ktorá je jeho NAJKRAJŠIA ( ŠPORTOVÁ) SPOMIENKA.

Ale poďme pekne od začiatku!
Písal sa 31. máj 1962. V Chile práve prebieha svetový šampionát vo futbale a medzi jeho účastníkmi nechýba ani vtedajšie Československo. Hráme v jednej z najsilnejších skupín – v A-čku spolu s Brazíliou, Španielskom a Mexikom. A hneď prvý zápas hráme na štadióne vo Viňa del Mar ( 150 km od hlavného mesta Santiaga) s vynikajúcim Španielskom.
Čo meno, to hviezda ! Čo hviezda, superhviezda! Puskáš, Di Stefano, Gento, Santamaria, Del Sol a ďalší. Domáci novinári našim hráčom žartovne radili, aby si na ihrisko zobrali laso, len vtedy budú mať vraj šancu svojich protihráčov dobehnúť. Španieli istí si svojim víťazstvom – vybehli na trávnik ako toreadori. Aj to tak na ihrisku vyzeralo. „ Španieli nás tlačili, najmenej dve tretiny zápasu mali hru v rukách, ale Schroif v našej bráne doslova čaroval. Bol priam neprekonateľný. Takisto Popluhár odohral fantastický zápas“ – charakterizoval dianie na ihrisku Jožo Štibranyi.
Proti miliónovému orchestru výnimočných hviezd však stála jedna disciplinovaná a férová, ale nekompromisná jedenástka, hrajúca moderný atletický futbal. Prichádza osemdesiataprvá minúta. Španieli zahrávajú rohový kop a skoro všetci hráči sú pred našou bránou. Okrem Štibrányiho, ktorý zostal v stredovom kruhu a s ním jeho strážca Santamaria. Gento posiela loptu do ohňa, obrovská skrumáž pred našou bránou a dlhý odkop ...
A nasleduje to, čo opisuje vo svojej spomienke sympaticky Trnavčan žijúci v Križovanoch nad Dudváhom. Zdvíha ruky nad hlavu a kričí. „Dal som gól, dal som gól“.
A my dodávame, že GÓL S CENOU ZLATA. Otvoril nám totiž cestu zo skupiny a potom až do finále, kde nás zdolala Brazília 3 : 1 !!!



Poznámka:
Jozef Štibrányi svoju najkrajšiu spomienku doplnil dvoma cennými suvenírmi – kopačkami, ktorými strelil gól Španielom a reprezentačným dresom.


Autor:
KR SAŠŠ v Trnave

futbal

Adam NEMEC – hráč ERZGEBIRGE AUE – moje spomienky

Svetlo sveta som uzrel dňa 2. 9. 1985 o 19. 05 hodine v Banskobystrickej nemocnici. Mimochodom je to aj deň narodenia vynikajúceho hráča Mareka Mintála. Bol som veľké dieťa, pretože som vážil 3,62 kg a meral 51 cm. Podľa toho, čo hovorí mama, som bol dieťa s krásnou tváričkou a vraj sa na mňa dokázala dívať v nemocnici celé hodiny.
Otec Milan vtedy aktívne hrával 1. ligu za Duklu Banská Bystrica a tak som na ihrisku strávil celé svoje detstvo, najskôr ako divák a potom ako hráč až doteraz. Rodičia ma od malička v športovej činnosti podporovali, chodievali na moje zápasy. Otec potom so mnou rozoberal jednotlivé situácie a obohacoval ma o ďalšie vedomosti a zákonitosti vo futbale. Často so mnou chodil na ihrisko, učil ma kopaciu techniku, streľbu na bránu, rohové kopy a jedenástky. Som presvedčený, že toto všetko ma ovplyvnilo pri výbere budúceho povolania, ktorým je pre mňa futbal.
Moje futbalové pôsobenie malo takýto sled. Žarnovica, Žiar nad Hronom, Dubnica nad Váhom, kde som prvýkrát ako takmer osemnásťročný nastúpil za mužov, ktorí hrali 1. ligu. Tu som získal titul Majstra Slovenska staršieho dorastu a bol som reprezentantom do 18, 19, 21 rokov. Z Dubnice nad Váhom som odišiel do MŠK Žiliny, kde som najskôr laboroval skoro rok pre zranenia, potom však prišla vydarená sezóna 2006/2007, v ktorej sme sa stali Majstrami Corgoň ligy. Boli to pre mňa nádherné a nezabudnuteľné chvíle. Zo Žiliny som odišiel na ročné hosťovanie do FC Erzgebirge Aue, ktoré hrá 2. bundesligu. Zatiaľ hrávam v základnej zostave, klub síce nestojí najlepšie, ale ja svoje pôsobenie chápem ako posunutie vpred, pretože vonku musíte skĺbiť veľa vecí, aby ste mohli žiť a hrať futbal a nie je to jednoduché. Rád počúvam príhodu, ktorú mi mama často rozpráva: Ako som vyššie uviedol, od malička som chodil s mamou na zápasy svojho otca na Duklu. Bol som veľmi živý a neposedný. Cez polčasovú prestávku som vždy mame ušiel na hlavné ihrisko, uchytil som si loptu a stváral tam všelijaké futbalové kúsočky. Ľudia sa na mne vraj zabávali a neraz aj tlieskali za predvedený výkon.
Som presvedčený, že som si vybral povolanie, pre ktoré mám vlohy a chcel by som ich zúročiť do vynikajúcich futbalových výsledkov v ďalšej budúcnosti.