atletika

Nebolo a nie je na Slovensku hádam dieťa, ktoré hlavne v časoch dospievania, nespájalo svoju budúcnosť so športovými úspechmi. Chlapci chceli byť zväčša futbalistami, dievčatá zasa krasokolčuliarkami či gymnastkami, neskôr hádzanárkami či volejbalistkami. Nech už mali zakotviť u toho či onoho športového odvetvia, všetci túžili vždy najmä po jednom: obliecť si raz najcennejší dres s „levíčaťom“ (za spoločného štátu Čechov a Slovákov) na hrudi. Iný nebol ani „Záhorák ako repa“, hoci rodák zo Skalice (v tom čase tu bola najbližšia pôrodnica), predsa len čistokrvný „Búran“ Ján Záhončík.
Ako väčšina jeho rovesníkov, aj on odmalička „naháňal“ predovšetkým „guľaté čudo“, teda futbalovú loptu. Ako všetky „búranské“ deti, či deti z blízkych okolitých menších dedín mal šťastie, že im v tom čase začala slúžiť „zbrusu“ nová budova základnej školy, a to i s telocvičňou. Šťastím pre školákov tiež bolo, že na Základnej škole Borský Mikuláš vytvoril kolektív pedagógov, medzi ktorými nechýbali čerstvý absolventi – zanietení priaznivci športu. A tak sa na škole hral okrem futbalu tiež basketbal, volejbal, v zime hokej, no a po príchode rodáka z neďalekej Jablonice – Miroslava Hazuchu – do rodiny športov, pestovaných na „Búroch“ pribudla aj kráľovná športu – ľahká atletika.
Bežci ZŠ Borský Mikuláš koncom 70-tych rokov tri razy po sebe zvíťazili v behu „O pohár Záhoráka“ (v tom čase i dnes okresný týždenník). Samozrejme, že pri týchto úspechoch nechýbal ani Ján Záhončík. Dokonca vždy zvíťazil vo svojej kategórii.
V deviatom ročníku základnej školy však začal Ján Záhončík „koketovať“ s ľahkoatletickou disciplínou, ktorú pre „búranské“ deti taktiež „objavil“ a zapálil ich pre ňu už spomínaný učiteľ Hazucha. Mladý Janko s touto v regióne „popoluškou“ začal pomerne neskoro. V čase, keď už jeho rovesníci žali po bývalej republike a tiež v zahraničí jeden úspech za druhým. Ako však budúcnosť ukázala, v jeho prípade to nebolo vôbec na škodu. Jednak sa neustále pohyboval v spoločnosti svojich vzorov (Štefan Petrík to z nich dotiahol až do reprezentácie Československa), z ktorých sa Ján Dobiáš a Jozef Petrík stali jeho prvými chodeckými trénermi, a taktiež nebol chôdzou presýtený a vytrval pri nej hádam ako jediný spomedzi vrstovníkov.
Aj z toho dôvodu si po ukončení základnej školskej dochádzky vybral učitelište Slovnaftu. Mohol si totiž nielen dopĺňať vzdelanie, ale v atletickom oddieli Internacionálu Slovnaft Bratislava taktiež pokračovať vo svojej milovanej chôdzi. Tu sa pravidelne zúčastňoval pretekov Slovchémie (trust združujúci podniky chemického priemyslu). Odtiaľ pravidelne postupovali na preteky Ministerstva priemyslu. Vyvrcholením športového snaženia učňovskej mládeže bývali v dvojročnom cykle sa konajúce „Učňovské olympiády“, ktorých sa Ján Záhončík zúčastnil dvakrát (Pardubice resp. Ostrava) . Niet preto divu, že keď ukončil učilište a mal rukovať na základnú vojenskú službu, vtedajší tréner chôdze V Armádnom stredisku vrcholového športu Dukla – Banská Bystrica – Juraj Benčík si medzi svojich zverencov úplne samozrejme vybral i čerstvého absolventa Chemického učilisťa Jána Záhorčíka. Odvtedy jeho kariéra ako športovca nabrala ešte strmšiu krivku nahor. Vyvrcholením bola účasť na XXV. letných olympijských hrách v roku 1992 v Barcelone. Škoda len, že sa nepriblížil ku svojmu osobnému traťovému rekordu, ktorý si utvoril v tom istom roku na majstrovstvách republiky v Košiciach časom 1:21:41 h na 20km a v horúčave časom 1:33:37 h obsadil 28.miesto. Jeho úspešnú kariéru mu však závideli mnohý kolegovia v minulosti a mohli by mu závidieť jeho dnešní nasledovníci.
Veď bol majster a tiež niekoľkonásobný medailista z Majstrovstiev Československa, päťnásobný majster a niekoľkonásobný medailista z Majstrovstiev Slovenska (zväčša na „svojej“ dvadsiatke). Bol bronzový medailista na Majstrovstvách sveta armád (Francúzsko „93“). Bol šesťnásobným účastníkom Svetového pohára družstiev Lugano Trophy (1987, 1989, 1991, 1993, 1995, 1997). Zúčastnil sa ME (Split „90“), resp. HME (Glasgow „90“). Ako druhý „búran“ zvíťazil na domácom mítingu Záhorácka dvadsiatka (ako jedinému sa mu to podarilo o dva roky zopakovať). Ak chcete podrobnejší výpočet úspechov tohto skromného, no ctižiadostivého a cieľavedomého športovca, odporúčam Vám do pozornosti pamätnicu z pera už v úvode spomenutého iniciátora chôdze v Borskom Mikuláši - Miroslava Hazuchu - „Chodecká perla“. Hoci ide o dielko publikované k 30-ročnici chodeckého mítingu Záhorácka dvadsiatka, tomuto najväčšiemu chodcovi z Borského Mikuláša je to venovaná značná časť obsahu. Knihu by mali čítať hlavne príslušníci z radov mládeže. Dospeli by totiž k poznaniu, že zo školských lavíc je do reprezentácie dlhá, ťažká a tŕnistá cesta, ale dá sa absolvovať. Trpezlivým, cieľavedomým, ctižiadostivým. Presne takým, ako bol v ich veku Ján Záhončík.



FOTO:
 odznak účastníka XXV.LOH Barcelona 1992
 bronzová medaila za III.miesta na MS armád Tours (Francúzsko) 1993
 zlatá medaila za titul majstra ČSSR v chôdzi na 20km Banská Bystrica 1989
 pamätná medaila za 5.miesto na HME Glasgow (Škótsko) 1990
 pamätná plaketa účastníka Svetového pohára v chôdzi družstiev Peking 1995
 tanier pre víťaza v štafete družstiev na MS klubov v chôdzi Lugano (Švajčiarsko) 1989 a 1990

• Predch.
• Nasl.